1. Pravý obraz

Popolcovou stredou vstupujeme do obdobia pôstu. Viac ako v iných častiach roku sa zameriavam na kríž a slávne zmŕtvychvstanie nášho Pána. Spomedzi všetkých postáv na krížovej ceste ma fascinuje Veronika. V Biblii túto ženu nenájdeme, ale udalosť odtlačenia Ježišovej tváre je možno prvotnou príčinou vzniku mena Veronika (vera icon = pravý obraz)*. preto som sa rozhodla zdieľať s vami to, čo ma inšpiruje na jej príbehu.

Keď Ježiša odsúdili, stretol sa s viacerými reakciami ľudí – vojaci sa mu vysmievali, ženy ho ľutovali, Šimon mu musel pomôcť s krížom. Ale zrazu uprostred všetkých tých  emócií a bolesti je odvážny skutok jednej ženy – podala mu šatku. Uprostred kriku tichý skutok, ktorý ku mne prehovára i po tisícročiach. Premýšľam, koľkokrát som sa ocitla v napätej situácii a moja reakcia nebola pomáhajúca. Nevidela som toho, ku ktorému som sa mohla skloniť. Ježišove slová: ,,Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili” (Mt 25, 40), sa vo mne práve cez Veronikin príbeh ozývajú každé pôstne obdobie.

Koho videla Veronika? Revúci zástup smerujúci ku Golgote, troch odsúdených, jeden bol na tom skutočne zle. To, čo mala v rukách, mu podala. Nebála sa stretnutia s odsúdeným, s odsúdením. Pozerala srdcom.

Jednoduchosť a sila jej skutku ma povzbudzujú k tomu pozerať sa okolo seba a menej kalkulovať, menej uvažovať nad dôvodmi, prečo nejde to i ono. Veronika mala v ruke šatku, tak ju podala. Čo mám práve teraz ja, môžem tým niekoho povzbudiť?

*existujú aj iné vysvetlenia tohto mena: nositeľka víťazstva, víťazná jar

2. Ruky

Často počujem od známych, čo všetko nevedia alebo čo potrebujú. Pravdupovediac sama dokážem nájsť množstvo toho, čo neviem, čo nemám, čo mi chýba. Keď v Písme čítam príbeh o Ježišovi a chudobnej vdove (Mk 12, 41 – 44), premýšľam nad tým, aký dlhý by bol jej výpočet toho, čo potrebuje. 

Nedávala z nadbytku, dávala, lebo chcela dať. Do chrámovej pokladnice vhodila 2 drobné mince, viac nemala. Naoko sa jej dar mohol zdať malý, ale Ježiš povedal, že “táto chudobná vdova dala viac ako všetci ostatní”. Dala to, čo mala, a dodnes o nej čítame. Inšpiruje ma to pozrieť sa okolo seba, pretože s tým, čo mám práve teraz, môžem pracovať, môžem pomôcť. Chcete príklad? I s pár talianskymi slovíčkami zvládnem ukázať cestu turistovi. Za euro môžem kúpiť lístok v autobuse žiakovi, čo stratil preukaz. Dobrým slovom môžem zlepšiť deň strážnikovi.

Drahé ženy, každá máme niečo v rukách, niečo, o čo sa môžeme podeliť s okolím. Nemusia to byť len peniaze. Možno super recept na šišky, možno úsmev, možno nápad na výlet. Spíšme si zoznam, ak to potrebujeme, toho, čo reálne máme v rukách – čo vieme, čo máme, aby sme sa s tým neváhali vo vhodnej chvíli podeliť.

3.Napriek nedokonalosti

Kedy nastane pravý čas realizovať svoje sny, Boží plán alebo čokoľvek, čo odkladám? Táto otázka sa mi spojila s Mirjam, Mojžišovou sestrou. Premýšľali ste niekedy nad tým, aká bola? V Biblii o nej nájdeme toho pomerne dosť. Pri Mojžišovom narodení i odchode Izraelitov z Egypta zohrala veľmi pozitívne úlohy. Bola to prorokyňa, teda počula Boží hlas, modlila sa. Dokonca spievala a tancovala spolu s ostatnými ženami (Ex 15, 20 – 21).

Ale nájdeme v Biblii aj state o jej nedokonalosti. Nepáčil sa jej pôvod Mojžišovej ženy. Bola to Kúšijka, cudzinka. Spolu s Áronom reptali, teda ohovárali, za Mojžišovým chrbtom rozprávali možno pohŕdavo, možno nahnevane. Boh to všetko počul a Mirjam potrestal.

Tak si vravím – to, že nie som dokonalá, že nie som bez hriechu, neznamená, že nemôžem niečo robiť. Napríklad to, že sa rýchlo nahnevám, ešte neznamená, že nemôžem pracovať s ľuďmi. Nechcem povedať, že sa nesnažím na sebe pracovať. Len niekedy som sa zbytočne nechávala zastaviť pohľadom na všetko negatívne vo mne a  okolo mňa, ešte skôr ako som začala. Pozývam vás preto nerobiť túto chybu. Nepozerajme sa len na to, čo ešte potrebujeme zlepšiť, ale v úprimnosti si priznajme, čo máme a čo s tým chceme v tomto čase robiť. Nech milosť Božia pôsobí v každej z nás, aby sme odvážne spoznávali samé seba.

4. Rodé

Vieš, kto bola Rodé? Priznávam sa, že ja som to netušila. Príbeh zázračného odchodu Petra z väzenia si pamätám, aj to ako sa všetci divili, keď ho videli. Ale že ako prvá sa to dozvedela slúžka Rodé, to som nikdy nepostrehla. Uvedomila som si, že všetci ostatní sa modlili za Petra. Ona počula klopanie, konala svoju povinnosť. Keď ale zistila, že za dverami stojí sám Peter, od radosti zabudla aj dvere otvoriť a bežala to rýchlo povedať ostatným v dome. Trošku úsmevný príbeh nás môže mnohému naučiť.

Rodé nevykonávala nejakú špeciálnu duchovnú službu, v Biblii nie je ani preto, že by prorokovala, uzdravovala, bola bohatá alebo čokoľvek iné. Je tam preto, lebo konala presne to, čo mala. Tento jej postoj k práci je pre mňa veľmi inšpiratívny. Často musím riešiť množstvo problémov, bojujem so stresom, vyčerpanosťou, nenachádzam v práci radosť. Nie vždy si uvedomujem, že tam, kde som, môžem tým, že konám presne to, čo mám, zároveň prinášať druhým radosť. A môže to tešiť i mňa.

Porozmýšľajme dnes nad množstvom činností, ktorým sa venujeme. Nad tým, prečo sme sa im začali venovať. Nie je niečo, k čomu by sme sa rady vrátili? Nie je niečo, čo by sme rady začali? Alebo nie je čas prestať niečo robiť?

5. Ten, ktorý ma vidí

Žijem taký obyčajný život – chodím do práce, varím, sem-tam niečo ušijem, zájdem do prírody. Nerobím nič, o čom by písali svetové noviny, nie som na TikTok-u. Keď sa modlím a rozprávam Bohu milión maličkostí, čo ma stretávajú, zaujíma Ho to vôbec? K dokonalosti mám fakt ďaleko, niekedy ma naštve i drobnosť a vyletím ako klaun zo škatuľky, niekedy sa mi nechce ani vstať z postele, nieto sa modliť. Neviem koľkokrát som čítala či počula, že Boh je môj Otec, že ma nesie vo svojich dlaniach, že ma neskutočne miluje, ale niekedy sa zatúlam v myšlienkach. 

Čiastočne som sa našla v príbehu starozákonnej Hagar. Bola to slúžka, ktorá zrejme dobre vykonávala svoje povinnosti, inak by ju Sára asi nevybrala, aby s ňou mal Abrahám dieťa.

Po narodení dieťaťa sa ich vzťah zmenil. Hagar sa s opovrhnutím pozerala na Sáru a tá jej veľmi znepríjemňovala život. Dostala sa až do bodu, kedy sa rozhodla utiecť i so synom. V samote púšte Hagar navštívil Pánov anjel. Rozprával sa s ňou ako s tou, čo má hodnotu, na ktorej živote záleží. A Hagar vtedy nazvala Boha El-Roi – ten, ktorý ma vidí (Gn 16, 13). Keď to zhrniem – nesprávala sa dobre, ani ľudia k nej sa nezachovali pekne, ale Boh ju videl, mal prísľub pre ňu i jej syna.

Takto nejak vždy končia moje myšlienky o tom, či Boha zaujímam: On ma vidí a má pre mňa budúcnosť, nech je prítomnosť akákoľvek. Nech sa v mojom živote deje čokoľvek, nech stojím pred čímkoľvek, Pán o mne vie a pomáha mi.