20. Odovzdaná 

Príbeh starozákonnej Ester je pre mňa veľmi zaujímavý (Kniha Ester). Stala sa kráľovnou, ale utajila svoj židovský pôvod. Keď hrozilo, že jej národ bude vyhubený, ocitla sa pod silným tlakom. Ona sa mala dobre, v paláci nevedeli, že je Židovka, možno by sa bola zachránila. Priamou hrozbou pre ňu bolo len odhalenie. Jej strýko však na ňu tlačil, aby im pomohla. Ak by ale predstúpila pred manžela bez predvolania, hrozila jej smrť. Ak by nešla, Židia by boli pobití. Musela sa rozhodnúť, čo urobí. Inšpiruje ma to, čo urobila.

Nereagovala hneď. Modlila sa a prosila i ostatných o modlitbu. Nespoliehala sa výhradne na seba – zverila celú situáciu Pánovi. Modlitba, dôverný čas s Pánom, je dôležitý pre každú z nás. Niekedy sa všetko snažím vyriešiť hneď a až neskôr si uvedomím, že by bolo oveľa jednoduchšie zastaviť sa a obrátiť sa k Otcovi.

Vráťme sa však k Ester. Stála pred dôležitou úlohou, nevedela, ako to dopadne, ale nevzdala to. Napriek počiatočnej neistote šla na doraz – celé to odovzdala Bohu, a potom urobila všetko, čo mohla a viete čo? Stačilo to. Toto sa ma azda najviac dotýka – zverila celú situáciu Bohu a nekapitulovala. Nepovedala si, že veď sa 3 dni modlila, postila, že Boh sa o ostatných isto postará. Nie, vstala a urobila všetko, čo mohla. 

Nech milosť Božia spočinie na každej z nás, aby sme si v náročných chvíľach dokázali zachovať rozvahu, obrátili sa k Otcovi a napokon vstali a urobili všetko, čo môžeme. 

21. Najhlbšie túžby

Niekedy je pre mňa problémom vyznať sa sama v sebe. Ťahá ma to do rôznych smerov – robím všeličo a zdá sa mi, že nič nie je také, aké by malo byť. Nehovorím o dokonalom výkone. Veľakrát to ani nie je možné. Musíme reagovať napr. na náhle zmeny okolností – rodinný obed zostane možno nedovarený, lebo syn spadol z bicykla. Hovorím o tom, že v mojej skrini sa nachádza toľko rozrobených projektíkov, že by som asi rok mohla len vyrábať, aby som to zužitkovala. V práci chcem stihnúť všeličo, i to čo nemusím, a zároveň mám množstvo popoludňajších a víkendových aktivít.

Najdôležitejšie pre mňa bolo stanovenie si toho, ktoré z mojich aktivít sú skutočne dôležité a ktoré ma len oberajú o čas. Vychádzala som z toho, čo ma napĺňa, čo ma teší, čo z nejakého dôvodu musím robiť. To, čo robím s celým srdcom, robím najlepšie. Takže dnes kladiem otázku: Po čom túži tvoje srdce? 

Starozákonná Anna túžila po dieťati (1Sam 1, 9 – 18). Ester chcela záchranu svojho ľudu (Est 6, 16). Viete, čo spája obe tieto ženy? Prišli so svojou najhlbšou túžbou pred Boha. Nahlas to vyjadrili, modlili sa. Tento postoj sa od nich učím. Každý deň prináša dostatok problémov, ale Boh sa mi stal bezpečným prístavom. Keď som zistila, po čom skutočne túžim a zverila som Mu to, upokojila som sa. Chcem ťa povzbudiť – príď so svojou najhlbšou túžbou k Pánovi.

22. Dôvera a odvaha

V Starom zákone čítame príbehy mnohých žien. Debora (Sdc 4, 4 – 14) bola nielen niekoho manželkou, matkou či sestrou. Bola to prorokyňa, jediná sudkyňa Izraela. Robila v podstate niečo, čo bolo v tom čase bežnejšou funkciou pre muža. Ale dnes sa chcem zamerať na iný aspekt jej príbehu.

Boh jej ukázal stratégiu, ako poraziť nepriateľov. Zavolala Baraka a povedala mu, čo jej Boh zjavil. Lenže on chcel, aby šla do boja i ona a ona s tým súhlasila. Priznávam, zaujalo ma to na nej. Verila, že Boh naplní to, čo jej povedal, vedela, čo Boh pripravil pre Izrael a nebála sa za to bojovať. Toto ma na nej inšpiruje. Verila Bohu a práve preto dokázala ísť vpred. Aj do veľmi ťažkej situácie.

Keď stojím pred niečím ťažkým, spomeniem si na ňu. Viera a skutok sa v jej príbehu spojili. Verím, že Boh má pre mňa dobrý plán, a preto sa nezľaknem vysokých očakávaní. Dokážem kráčať vpred, lebo On ma podopiera, On je mojou istotou.

Nech Pánova mocná ruka ochraňuje dnes každú z nás. Nech naše srdcia sa nechvejú strachom, ale prekypujú radosťou.

23. Aktívna viera

Príbeh Mojžiša je pre nás všetky asi veľmi známy. Ani neviem, koľko rôznych sfilmovaní som videla. Dnes však chcem upriamiť pozornosť na jeho matku (Ex 2, 2 – 3). V čase, keď sa narodil, bolo Židov v Egypte už veľa a faraón vydal nariadenie usmrtiť chlapcov hneď po narodení. Jochebet to však neurobila. Tri mesiace syna ukrývala. Až keď im hrozilo odhalenie, rozhodla sa pustiť ho po Níle. A ako to všetko dopadlo, už vieme.

Napriek všetkému, čo hrozilo jej i celej rodine, ukrývala svoje dieťa celé tri mesiace. Vďaka jej odvahe i tomu, že s nádejou vložila syna do košíka, sa napokon celý národ vymanil z otroctva. Niekedy skutočne musí byť naša viera veľmi aktívna. Uvedomila som si to, keď som počúvala okolo seba všelijaké negatívne slová. Mnohí mi hovorili, že to i ono sa nedá, že to nejde. Sama som často nebola iná. Ale ako viem, že to nejde, keď som sa o nič ani nepokúsila?

Pre mňa to znamenalo zmeniť prístup k práci. Konkrétne prestať frflať, aké je to v školstve všetko na dne a zamerať sa na to, čo môžem ponúknuť svojim žiakom. Neviem, kde všade potrebuješ zaktívniť svoju vieru ty. Ale žehnám ti, aby si odvážne vykročila a kráčala proti prúdu toho, čo sa vraj nedá dosiahnuť.

24. Vedieť čakať i konať

Tento týždeň sa zameriavame zvlášť na to, že viera a skutky spolu súvisia i v našich životoch. Čo ale robiť, ak nás niečo presahuje? Ak v podstate nemôžeme nejako urýchliť, to na čo čakáme? 

Napadli mi 2 ženy, ktoré verili, že Boh im môže dať dieťa. Anna, Samuelova matka, čakala veľmi dlho (1Sam 1, 9 – 18). Nesmierne po dieťati túžila. Vidíme to na jej úpenlivej prosbe, ktorú Bohu adresovala.  Sára, Abrahámova manželka, sa rozhodla prísľubu pomôcť (Gn 16, 2). Predpokladala, že dieťa sa nenarodí jej. Keďže zvyklosti umožňovali, aby Abrahámovi porodila dieťa iná žena, poslala mu svoju slúžku. Dnes vieme, že to pre ňu i pre Hagar bolo spočiatku veľmi náročné. 

Tie dve ženy ma prinútili premýšľať. Nad mojím prístupom k Božím prísľubom. Nad tým, či to po čom túžim, je tým najlepším pre mňa. Či len chcem bez ohľadu na všetko a všetkých. Či už je ten správny čas, alebo ešte musím čakať. Alebo či naopak už nie je čas aktívne sa zapojiť a vytvoriť podmienky na to, aby sa moje sny stali realitou. Na mnohé otázky nemám odpovede. Ale možno cesta životom je práve o tom, o kráčaní vždy bližšie do Otcovej náruče.

Otče, prosím ťa o múdrosť pre nás všetky, aby sme dokázali rozlišovať medzi časom čakania, modlitby a aktívneho konania. Žehnám nám veľa trpezlivosti. Nech aj čas čakania je pre nás požehnaním, nech je časom, kedy sa ešte bližšie privinieme k Tebe, aby sme v správnej chvíli dokázali pohotovo vykročiť vpred.

25. Rozpoznať čas

Veľakrát sa mi už stalo, že som sa snažila rýchlo vyriešiť zložitú situáciu. A bolo by bývalo lepšie, keby som si vzala čas a premyslela postup. Pravdepodobne by som nebola ublížila toľkým ľuďom a nemusela následne riešiť ďalšie problémy. Ale v živote sa ocitáme i v situáciách, kedy je nutné reagovať okamžite.

Rachab z Jericha mala vieru len z počutia o tom, čo Boh robil pre Izrael (Joz 2, 1 – 24). Napriek tomu svojou pohotovou reakciou zachránila oboch izraelských vyzvedačov. Zbadala ich, uvedomila si, kto sú a ukryla ich. Bolo to napokon i v jej prospech. Prežila zničenie mesta spolu s celou svojou rodinou a stala sa súčasťou izraelského národa.

Duchu Svätý, veď nás, aby sme múdro vedeli rozpoznať správny čas a správnu reakciu na udalosti.

26. Poďme do toho! 

Viera dáva krídla našim skutkom a Božia pomoc pri tom, čo robíme, zas upevňuje našu vieru. Z príbehov žien, ktorým sme sa tento týždeň venovali, vieme, že verili Bohu a zverovali Mu svoje problémy. To môžeme robiť bez obáv i my. Ich cesty boli iné, ťažkosti, ktorými sa borili, boli rôzne, ale nemennou istotou im bol Pán.

Ester, Lýdiu, Rachab i Jochebed spája aktívna viera. Viera pretavená do skutkov. To je niečo, čo sa môžeme v každom čase od nich učiť. Ester vďaka svojmu činu zachránila svoj národ, Lýdia bola úspešná podnikateľka, Jochebed porušila nariadenia a zachránila svojho syna a Rachab sa spojila s Izraelitmi, lebo vedela, že ich Boh je silnejší a dá im víťazstvo.  Nebojme sa pustiť do nových vecí, nebojme sa vykročiť aj proti prúdu tradičných zvyklostí. 

Nebeský Otče, ukáž nám, na čo už dozrel čas. Nech s Tvojou pomocou a vedením dokážeme vstať a pustiť sa do toho, čo sme odkladali.